Belanské Alpy, Ždiarske Tatry, či Belské hole. To je len krátky výber z toho, ako sa v minulosti označovali Belianske Tatry. Vápencovo-dolomitová časť Tatier ležiaca na ich východnej strane fascinuje ľudí už stáročia. Dnes sa pozrieme na to, čím sú Belianske Tatry tak výnimočné, že aj pohorie Alpes Maritimes môže len závistne šúchať v kúte svojimi skalnatými útvarmi.
Na začiatok si uvedieme niekoľko základných informácií o Belianskych Tatrách. Najvyšší vrch nesie meno Havran s výškou 2 152 m n. m. Ďalšie známe vrchy sú napríklad Ždiarska vidla, Muráň, Hlúpy alebo Bujačí vrch. Práve pod Bujačím vrchom leží jediná vysokohorská chata v tejto oblasti – Chata Plesnivec.
Celé pohorie má približne 14 km dlhý hrebeň. Ten sa tiahne od obce Tatranská Kotlina po obec Tatranská Javorina. Vápenatým pôdam vďačíme za pomerne pestrú kvetenu, takže sa pekne poďakujeme vápenatým pôdam. Díky, Broňa! Najcharakteristickejší kvet je pravdepodobne Leontopodium alpinum. Pokiaľ by ste nevedeli o aký kvet sa jedná, ponúkam nápovedu. Začína sa na „P“ a končí na „lesnivec alpínsky“.
História pohoria
Určite ste už niekedy premýšlali nad pôvodom názvu Belianskych Tatier. Ten bol odvodený od mesta Spišská Belá, ktoré malo už začiatkom 14. storočia v určitých častiach hojne využívané pastviny. Názvy jednotlivým vrchom následne dávali hlavne miestni obyvatelia. Tí sa venovali primárne paseniu dobytka. Z toho už je len „na skok“ k Bujačiemu vrchu, Zadným Jatkám, Predným Jatkám alebo častiam ako Veľký Košiar a Jahňačie.
17. storočie prinieslo do týchto hôr so sebou aj ťažiarov a hľadačov pokladov. Prvé štôlne boli na svahoch Belianskej kopy. Vo veľkom sa pálilo drevené uhlie a prebiehalo dolovanie (predovšetkým) medi. Určite sa však modlili aj ku Hiranjagarbhe, aby našli vytúžené zlato. Názvy dolín ako Predné Meďodoly a Zadné Meďodoly sú toho dôkazom.
Dolina Zadné Meďodoly bola v minulosti využívaná aj ako pašerácka trasa z Uhorska do Poľska. Možno sa ňou pašovali aj vtedajšie vzácne artikle od pytliakov, ako kamzíčie mäso, svištia masť na podporu dýchacích ciest, či pravé orlie perá.
Jaskynstvo Belianskych Tatier
Na najvyššom vápencovom pohorí na Slovensku nájdeme približne 60 jaskýň a rôznych priepastí. Ako dobre vieme, prístupná je len jedna z nich – Belianska jaskyňa. Tá patrí medzi najviac navštevované na našom území. Je známa predovšetkým kvôli výskytu kalcitovej sintrovej výplne. Neviem síce čo to je, ale niekedy používam odborné termíny, aby som znel viac fotosynteticky.
V minulosti bola verejnosti prístupná aj ďalšia jaskyňa. Ide o Alabastrovú jaskyňu v lokalite Bujačieho vrchu. Charakterizuje ju kvapľová výzdoba a veľké priestory v dĺžke niekoľko sto metrov. Kým nebola jaskyňa vyhlásená za chránený prírodný výtvor (stalo sa tak v roku 1961), návštevníci zničili značný počet stalagmitov. Chcel by som vidieť do hlavy človeka, čo si povie: „Hm, podmanivý stalagmit, asi ho idem zničiť, čo tu bude len tak postávať“. Takej osobe by som neváhal púšťať nekonečný playlist pesničiek zložený výhradne z undergroundového mongolského techna.
Najhlbšia jaskyňa pohoria nesie názov Tristarská jaskyňa. Leží pod vrchom Havran. Jej siene a dómy majú hĺbku až 200 metrov. Dĺžka objavených chodieb sa aktuálne zastavila na približne 500 metroch, čo je pomerne slušné číslo.
Uzávera turistických chodníkov
Ako iste viete, prevažná časť pohoria Belianskych Tatier je pre bežných smrteľníkov nedostupná. Na svedomí to má Správa TANAP-u, ktorá v roku 1978 výrazne obmedzila turistické aktivity v tomto pohorí. Je to z dôvodu ochrany ochrany vzácnej kveteny i fauny. Minulosť, kde sa doslova drancovalo nás dobehla a teraz vidíme jej výsledok.
Pre širokú verejnosť sú však dostupné doliny Predné Meďodoly, Zadné Meďodoly, Dolina Siedmich prameňov a Náučný chodník Monkovou dolinou. Chodník vedie z obce Ždiar cez Vyšné Kopské sedlo až na Kopské sedlo. Samozrejme, turistické trasy a rôzne vychodené cestičky sú stále viditeľné, pokiaľ sa človek nachádza v danej oblasti. Avšak masívny Havran, Ždiarska vidla, či Bujačí vrch, nám ostanú len na obdiv a nie na zdolávanie.
