Západné Tatry sú známe dlhými nástupovými dolinami, nádhernými hrebeňovkami i exponovanými úsekmi v Roháčoch. V tomto prípade sme vybrali turistický výstup pozostávajúci z podmanivej Račkovej doliny, ktorá nás dovedie až na impozantný hraničný vrch Klin. Pokiaľ vám nie je tento výškový bod známy, pohodlne sa usaďte a poďte zažiť ďalšie horské dobrodružstvo.

Štart v Úzkej doline

Ukončenie zimnej uzávery v Tatrách nás nenechalo chladnými a preto cieľ nasledujúcej destinácie sa zúžil na slovenské veľhory. V minulosti sme v absolvovali v Západných Tatrách prechod Otrhancami i Bystrou. Pri pohľade na mapu sa medzi týmito skvostnými masívmi vypína viac než hruď účastníkov súťaže Mr. Olympia aj vrch Klin. S nadmorskou výškou 2 176 m n. m. ide pochopiteľne o lákavú lokalitu. Žiadne ďalšie informácie sme už nepotrebovali a so zbalenými vecami sme vyrazili na parkovisko v ústi Úzkej doliny.

Vzhľadom na zvýšenú náročnosť výstupu nemohol v batohu chýbať väčší obsah tekutín i pokrmov. Podľa úvodných výpočtov bolo na pláne viac než 22 kilometrov a prevýšenie presahujúce 1 500 výškových metrov. V skorých ranných hodinách prichádzame na dané parkovisko a po úvodných metroch sa preberáme k výkonu. Chôdza Úzkou dolinou slúži na začiatočné zahriatie telesných konštrukcií.

Čoskoro po pravej strane leží hrádza, resp. tajch na Račkovom potoku. Informačná tabuľa dáva na známosť, že ju postavili v roku 1935, aby počas jarného topenia zadržiavala vodu a neohrozovala Pribylinu. Viacmenej kopírujeme tok potoka a dostávame sa k turistickému smerovníku. Vľavo je Jamnícka dolina a vpravo Račkova dolina, ktorou budeme pokračovať.

Račkova dolina je jednou z najkrajších v Západných Tatrách

Po niekoľkých metroch vidíme aj odbočku na hrebeň Otrhancov. Už len pri pomyslení na chôdzu týmto úsekom potrebujem za hrsť diazepamu. V pamäti sa vynárajú flashbacky ako sme tadiaľ v minulosti schádzali. Ohrdneme daný smer a ideme žltým turistickým chodníkom predstavujúci zároveň aj Náučný ovčiarsky chodník v Račkovej doline. Počasie je momentálne nevábne a zamračené ako Mojsej pri pohľade na malý nealko radler. V kútiku duše veríme, že z toho nealko radleru sa postupom času zhotoví niečo požívateľnejšie.

Stúpanie má veľmi príjemný charakter a výškové metre naberáme len tak zbežne. O to viac sa desíme toho, čo si prichystala dolina v ďalších úsekoch. Veríme, že to bude lepšie než momentálna spúšť vzniknutá ťažením. Odkrajujeme jeden kilometer za druhým a v diaľke vidíme drevenú stavbu. Ide o najvyššie položenú valaskú kolibu na našom území. Po príchode ku nej si urobíme menšiu prestávku, keďže telo si žiada tekutiny. Od rázcestia pod Klinom pokračujeme naďalej žltou trasou a od tohto úseku začína pravá turistická seppuka.

S rastúcim prevýšením sa úmerne zapájajú do bežnej konverzácie aj hanlivé výrazy označujúce mužské i ženské pohlavné orgány. Chvíľa rozjímania nastane pri Račkovych plesách. Sú naozaj krásne a ideálne dotvárajú atmosféru doliny. Obzeráme sa okolo a uvedomujeme si vylepšené meteorologické podmienky. Do žíl sa vlejú endorfíny a pohľad na Nižnú Bystrú, či Jakubinu to len umocní. Záver doliny dáva zabrať a každý krok je náročnejší než ten predošlý. V diaľke vidíme smerovník. Všetky myšlienky smerujeme k jeho dosiahnutiu.

Klin ponúka zážitok

Po vypotení 16 litrov tekutín prichádzame k Račkovmu sedlu. Leží vo výške 1 958 m n. m. a na tomto mieste doslova strácame reč. Počasie sa mení zo sekundy na sekundu. Z úplnej hmly sa stáva úžasné polooblačno a takto dookola. Vďaka tomu sa otvárajú výhľady, ktoré boli ešte pred chvíľou skryté. Nevieme, kam máme skôr pozerať, resp. čo zachytiť na fotke. Sme vo vytržení a na okamih sa ukazuje aj najvyšší bod dnešného výstupu – Klin. Kľukatiaca cesta na vrchol značí, že sa opäť bude testovať odolnosť našich fyzických síl. Takisto aj spektrum hanlivých výrazov.

Pokračujeme v ceste po červenej značke, ktorá je v tomto úseku zároveň aj slovensko-poľskou hranicou. Stretávame konečne prvých ľudí počas dnešného dňa. Aj napriek istému vyčerpaniu ideme hore tempom, ktoré by zahanbilo nejedného kamzíka. Čoskoro vidíme vrcholovú ceduľu. Po príchode k nej sme opäť v oblakoch a výhľady máme na úrovni slepého krtka. Ceduľa je v poľskom jazyku a ich ekvivalent k názvu Klin je relatívne pochybného charakteru. Starorobociański wierch. Nuž čo, Poliaci.

Sem-tam pomedzi husté oblaky vidíme pod sebou Račkove plesá, či blízke okolie. Je to však málo a rozhodneme sa ísť ďalej smerom ku Gáborovmu sedlu. Nasledujúci úsek radíme bez preháňania medzi najkrajšie časti celých Západných Tatier. Úžasné pohľady na všetky okolité vrchy i doliny sú dychberúce. V diaľke sa týčia Červené vrchy a už teraz spriadame plány na ich návštevu. Túto pasáž si vychutnávame plnými dúškami a za Sivou vežou začneme pomaly so zostupom do Gáborovej doliny.

Zostup Gáborovou dolinou

Po zostupe z hrebeňa sme opäť sami. Ľudoprázdna dolina ponúka húštinu, bujnú vegetáciu i naše pokriky. Tie majú odplašiť prípadných zvedavých macov. Dolinou sa teda nesú známe hity ako „Medveďku, daj labku“, či „Macooo, macooo“. Repertoár je široký a naše občasné falzety iste odstrašili zvedavých lesných obyvateľov v okruhu minimálne 5 kilometrov. Po hudobnom kole sme si mohli dosýta vychutnávať masívy Klinu i Bystrej. Sme užasnutí z prírodných výtvorov. Čoskoro vychádzame z doliny a pri rázcestí pod Klinom sa opäť napájame na Račkovu dolinu. Odtiaľ pokračujeme v smerovaní k ústi Úzkej doliny.

V nohách začneme cítiť prejdené kilometre. Tých dnes nie je málo. Tempo máme viac než solídne a postupným klesaním prichádzame znovu k miestu, kde sa delí Jamnícka a Račkova dolina. Od tohto momentu pôjdeme už len vychádzkovým tempom k parkovisku. V hlave si postupne prehrávame, čo sme všetko sme dnes zažili a videli. Je toho skutočne veľa a viem, že toto všetko budeme ešte niekoľko dní spracovávať. Aj napriek pochopiteľnej únave odporúčame navštíviť toto miesto. Verte, nebudete ľutovať.