Nadišiel čas na dlhoočakávaný výstup v Západných Tatrách. Rozhodli sme sa pre absolvovanie klasického okruhu, počas ktorého nás čakali obtiažne úseky, prudké prevýšenie, množstvo reťazí i dychberúce výhľady. Pokiaľ hľadáte inšpiráciu na najbližší turistický počin s určitou dávkou adrenalínu, srdce Roháčov je pre vás ako stvorené.
Uvedený prechod so začiatkom i koncom na parkovisku pod Spálenou sa radí medzi najexponovanejšie úseky v celých Západných Tatrách. Náročnejšia je už len turistická trasa vedúca cez Baníkov, Hrubú kopu a Tri kopy. Danú skúsenosť sme v minulosti úspešne absolvovali a písali sme o nej v tomto článku. Teraz sa budeme venovať Volovcu (2 046 m n. m.), Ostrému Roháču (2 088 m n. m.) a Plačlivému (2 125 m n. m.), čiže vrcholom, ktoré nás neraz dostali do polôh hraničiach s označením „Mládeži a dojčiacim ženám neprístupné“.
Na parkovisku pod Spálenou zahajujeme expedíciu
Hodinky ukazujú presne 6 hodín ráno, čo značí náš príchod na obľúbené parkovisko v Západných Tatrách. Nachádza sa tu ešte pár ďalších áut s poľskými ŠPZ, ktoré sem doviezli evidentne ešte väčších kaskadérov, ako sme my. Inak je odstavná plocha prázdna a čaká na príchod ďalších turistických nadšencov. Príjemné letné počasie s absenciou akéhokoľvek náznaku mračien je predzvesťou exkluzívnych meteorologických podmienok naprieč dnešným dňom.
Ako kráčame asfaltovou cestou k Ťatliakovej chate, máme priestor na premýšlanie o tom, kam sme sa rozhodli vlastne ísť. Celý čas máme pred sebou vrcholy Roháčov. Pomaly začíname rozumieť, ako prišla táto časť Západných Tatier k svojmu pomenovaniu. Javia sa neprístupnejšie ako pochopenie parkovacej politiky v Bratislave. Za niekoľko desiatok minút prichádzame k spomínanej chate a slávnostne pijeme osviežujúci chmeľový nápoj. Hydratácia a tak ďalej… Veď to poznáte. Po chvíli dvíhame telesné schránky a odchádzame z terasy po zelenom chodníku ku Sedlu Zábrať.
Rákoňom k Volovcu
Cesta k Sedlu Zábrať dáva skutočne zabrať, čo oceňujeme nepravidelnou kadenciou najrôznejších expresívnych výrazov. Pri nich by si možno aj skúsený poľský kamionista dal radšej krówky do uší, aby sa im vyvaroval. Ako ubieha cesta, postupne nechávame jeden výškový meter po druhom za nami. Ani sa nenazdáme a sme takmer pri smerovníku spomínaného sedla… ale trt. Potíme sa stále počas cesty a sedlo sa približuje rýchlosťou korytnačky na chloroforme.
Konečne sme tu! Výška 1 656 m n. m. prezrádza dosiahnutie sedla, čo značí napojenie na žltú turistickú trasu. Najbližší cieľ v podobe Rákoňu je pohodová prechádzka a vrchol ležiaci na poľskej hranici míňame s dostatočnou dávkou grácie. Nasledujúci Volovec nás po vlne optimizmu vracia na zem. Táto časť opäť pripomína, že dnes už mnoho oddychových pasáží nemáme očakávať. Po príchode naň máme možnosť porovnať dizajny slovenského i poľského turistického smerovníka, keďže sú vo svojej blízkosti. Pred nami sa otvoril spektakulárny pohľad na celé Roháče. Je to skutočne prekrásne. Po uplynutí časového rámcu vyhradeného na vyhotovenie snímok pokračujeme smerom na Ostrý Roháč.
Hlavným hrebeňom Západných Tatier – nezameniteľná Pachoľa a Skriniarky
Na Ostrom Roháči čakajú reťaze
Cesta na uvedený charakteristický vrch vedie cez Jamnícke sedlo. Z Volovca musíme niekoľko desiatok výškových metrov klesať, aby sme ich mohli za sedlom opäť nabrať. Po jeho prejdení začína exponovaná časť západotatranským okruhom. V dohľadnej vzdialenosti počujeme rinčanie reťazí, ktoré nám budú robiť spoločnosť. Čoskoro ku nim prichádzame a s ich prispením zdolávame náročnejšie úseky. Je nevyhnutné dávať dôraz na každý jeden krok, pretože aj najmenšia chyba by mohla mať fatálnejšie následky než nechcené pridanie Jakubca do hudobného playlistu.
Prekonanie jednej náročnej časti je odmenené ďalšou, ešte náročnejšou. Zhodneme sa, že je tu osadeného viac železa, než je mesačná spotreba v podbrezovských železiarňach. Pozeráme pred seba a čoraz istejším krokom (a zdvihom) prekonávame posledný úsek brániaci v dosiahnutí vrcholu Ostrého Roháča. Zaslúžená čiastková odmena v podobe panoramatických scenérií je dostatočné zadosťučinenie vynaloženej námahy. Cítime sa úžasne a jedným okom pozorujeme Plačlivé, ako ďalší cieľ tohto turistického snaženia. Západné Tatry si na tomto mieste zamiluje každý návštevník.
Plačlivé nás víta s otvorenou náručou
Podľa názvu vrcholu je zrejmé, že vďaka nemu už bolo pár sĺz vyronených. To však nie je náš prípad, pretože po zostupe z Ostrého Roháča, sa jednotlivými krokmi približujeme po červenej turistickej trase k dosiahnutiu najvyššieho bodu dnešného dňa. Cesta hore však pravdepodobne nebude kandidátom na ocenenie „Turistický chodník roka“. Ten sa kvôli svojmu podložiu mrví a sem-tam púšťa dole menšie kamienky. Úsek ale ponúka prijateľnejšie pasáže, kde nie je nutné používať všetky telesné údy na prejdenie kritických častí.
Dosahujeme výšku 2 125 m n. m., čo značí najvyšší bod Plačlivého. Opäť sú výhľady zaujímavé niečím iným. Najviac sme uchvátení z pohľadu na Ostrý Roháč a Volovec. Ide o ikonický záber Západných Tatier, ktorý si taktiež vyhotovíme na pamiatku. Pokiaľ na Plačlivom niekto vyroní slzy, istotne musí ísť o slzy šťastia, keďže smutného človeka si tu nevieme predstaviť. Keď už spomíname smútok, trochu premohol aj nás pri pohľade, koľko budeme musieť klesať, aby sme prišli späť ku parkovisku.
Pokračujeme smerom na Nohavicu, ale nie Jaromíra. Turistický smerovník s označením Smutné sedlo dáva na známosť interesantný zážitok z blížiaceho sa zostupu dole. Cesta k Rázcestiu Smutná dolina ukazuje našim členkom, čo znamená stredovek a pohráva sa s nimi ako slovenské úrady s čakacími lehotami. Pri rázcestí sa lepšia podmienky chôdze a tým aj nálada. K autu to trvá ešte približne hodinu a pol. Ponúkaný čas strávime bilancovaním zakončeného klasického okruhu Západných Tatier. Slovami sa dá len s námahou opísať, aký úžasný bol tento prechod. Pomôžem si teda číselným vyjadrením a udelím mu desať krówiek v ušiach poľského kamionistu z desiatich.
