Otrhance, dominantný súbor kopcov rozdeľujúci Jamnícku a Račkovu dolinu. Uvedenému hrebeňu kraľuje Jakubina s výškou 2 194 m n. m., ako druhý najvyšší vrch Západných Tatier. Množstvo ľudí vraví, že ide o turistický prechod, ktorý stačí zažiť len raz za život. Chceli sme sa o tom presvedčiť na vlastnej koži, takže sme pobalili vybavenie obsahujúce svätenú vodu a vydali sa na ďalšie dobrodružstvo.

Štart v ústí Úzkej doliny

Pri plánovaní obdobného turistického prechodu narastá dôležitosť prípravy viac ako inokedy. Významným faktorom sa stáva absencia akéhokoľvek občerstvovacieho zariadenia počas celej trasy. Mimochodom, jej dĺžka sa podľa turistických máp a smerovníkov odhaduje na rovných deväť hodín. Vyzerá to tak, že na Otrhancoch zo seba vypotím aj minuloročný jarmočný guláš.

O šiestej ráno odstavujeme auto na parkovisku v blízkosti Úzkej doliny. Stále neverím, že kvôli týmto galejám som vstával už pred štvrtou. Ranné šomranie je účinná katarzia, vďaka ktorej vstupujeme do Úzkej doliny čistejší, než členovia Kelly Family. Pomaly sa telesné schránky zahrievajú a prichádzame k smerovníku, kde sa rozdeľuje Jamnícka a Račkova dolina. Opodiaľ je zelený chodník vedúci priamo na Otrhance. Rozhodneme sa najskôr absolvovať Račkovu dolinu „po žltej“ a až následne sa presunúť na samotný hrebeň.

Račkova dolina prekvapuje krásou

Ako kráčame, usudzujeme, že je správny čas na osvieženie prostredníctvom pivného moku. Ten má ešte ako-tak vhodnú teplotu a bola by škoda ignorovať tekutiny, ktoré sme už za tento krátky čas stratili. Dnešný deň má byť podľa meteorologickej predpovede vhodnejší skôr na oddych pri vode, keďže teploty majú presahovať 30°C. Tento fakt prispieva k tomu, že pokiaľ sa dá, pijeme aj vodu priamo z potoka a dúfame, že sa nestretneme spoločne na infekčnom oddelení.

Napredujeme v našom smerovaní a čoraz viac si začíname všímať okolité prostredie a kopce. Ranná katarzia pomohla a nestačíme sa čudovať krásam Ostredku, Ježovej, či Nižnej Bystrej. Postupne premýšľame, že tie Otrhance dajú človeku skutočne zabrať. Rezignovali sme na dlhšie prestávky, takže postupujeme konštantne ku Končistej. Tento vrch leží na slovensko-poľskej hranici a pýši sa výškou 2 002 m n. m.

Stúpanie je v závere doliny až prekvapivo príjemné. Výškové metre nechávame za sebou rýchlejšie než Gladiator svoje trashmetalové začiatky. Sme na Končistej. Pokukujeme po susednom Kline ale pokračujeme cez vrch, ktorého názov vyzerá ako po žrebovaní náhodných písmen poľskej abecedy – Jarząbcza Przełęcz. Vidíte, nevymýšlam si.

Otrhance ponúkajú krásu výmenou za úmornú drinu

Odbáčame zo slovensko-poľskej hranice na Hrubý vrch (2 137 m n. m.). Tu v podstate začíname hlavnú časť dnešnej turistickej epopeje v Západných Tatrách. Sme pripravení na to, čo nás bude v nabližších hodinách čakať. Opäť dopĺňame potrebné tekutiny, keďže slnko svieti statočne a nesnaží sa mu v tom zabrániť žiadny oblak. Teplota aj v tejto výške presahuje 20°C a ja sa už tretí krát natieram opaľovacím krémom. Scenérie na jednu, či druhú stranu sú úchvatné a tešíme sa na to, čo bude nasledovať. Výhľady na Roháče, Baranec, či Bystrú len tak ľahko neomrzia.

Nasleduje najvyšší bod dnešnej turistiky – Jakubina. V tomto momentne si urobíme kratšiu pauzu a oddychujeme. Trochu sme prekvapení z absencie nejakého smerovníka, resp. označenia miesta, kde sa nachádzame. Predpokladáme, že ich nebudeme vídať ani počas ďalšieho pokračovania. Tento úsek je asi neobľúbený aj u správy TANAP-u. Pohýname sa a mierne klesáme, aby sme sa dostali k ďalšiemu vrcholu Otrhancov – Vyšnej Magure. Výškový bod prejdeme bez zastavenia, avšak čoskoro začneme pociťovať únavu. Daný prechod začína byť vyčerpávajúcejší viac, než účasť na narodeninovej oslave u jehovistov.

Dostávame sa pravedpodobne k najzaujímavejšiemu úseku dnešného výletu – Ostredku. Vyzerá viacmenej kopulovito a ozvláštňuje ho aj prítomnosť niekoľkých kamzíkov (neverím, že im neprídu Otrhance náročné!). Nachádzajú sa tu interesantné skalné útvary, ktoré možno inšpirovali k názvu tohto hrebeňa. Začneme klesať, čo značí naše smerovanie k Nižnej Magure. Stretávame poľský pár s otázkou, či je niekde v okolí horská chata. Po negatívnej odpovedi a ich chabej zásobe tekutín rozoznávam nejaké poľské výrazy, ktoré by prekvapili i nejedného drevorubača z Podpoľania.

Zostup do Úzkej doliny

Schádzame nižšie a čoraz viac sa dostávame do lesa. Podľa kvality značkovania by človek povedal, že ho naposledy maľoval ešte Samuel Mikovíni. Niekoľkokrát mierne zídeme z chodníka a len s obtiažami nachádzame správnu cestu. Cesta dole je prekvapivo náročnejšia, než stúpanie. Sme radi, že tadiaľto neviedli naše kroky ráno smerom hore. Možno by sme používali podobný slovník ako spomínaná poľská dvojica. Po vysiľujúcom zostupe opäť prichádzame do Úzkej doliny.

Sme radi, že máme tento úsek úspešne za sebou a znova pijeme z potoka, ktorý tadiaľto preteká. Opäť zdravíme infekčné. Chôdza dolinou núti bilancovať absolvované dobrodružstvo v Západných Tatrách. Zhodujeme sa na tom, že skutočne išlo o nádherný prechod aj napriek vynaloženej fyzickej aktivite. Pravdepodobne potrvá ešte dlhší čas, kým sa sem znova vrátime. Jednoznačne však odporúčam absolvovať tento turistický výlet, pokiaľ nad ním uvažujete. Dnešnému dňu udeľujem deväť nadávajúcich Poliakov z desiatich.

P. S.: Turistické mapy sa s časmi mýlili. Bohužiaľ, netrvalo nám to deväť hodín ale takmer desať.