Nízke Tatry ponúkajú okrem hlavného hrebeňa aj niekoľko bočných vetiev. Jednou z takýchto bočných vetiev je aj časť pohoria, kde sa nachádza výškový bod nesúci názov Skalka. Tá dosahuje značnú nadmorskú výšku s hodnotou 1 981 m. Celý masív je súčasťou rovnomennej Národnej prírodnej rezervácie Skalka. Predpoklad ideálneho počasia s kombináciou nerušených kruhových výhľadov bol pozvánkou, ktorá sa neodmieta.

Zahájenie výstupu zo Srdiečka

Aby ste si nemysleli, že sme nejaké „béčka“, rozhodli sme sa spraviť turistický pochod na Skalku ešte zložitejší. Pri pohľade na mapu je zrejmé, že tento vrchol vám nič nedá zadarmo. Či už chcete ísť od Chabenca, z Demänovskej doliny, z obce Dolná Lehota alebo od Chopku, vždy budete potrebovať zbaliť do batohu o nejaké to pivo naviac. My sme sa rozhodli pre gamechanger v podobe využitia dvoch áut. Jedno sme nechali za obcou Dolná Lehota a druhým sa dopravili na Srdiečko. Toto je štartovací bod dnešnej turistickej epopeje.

Kto už išiel zo Srdiečka na Chopok, vie aké sú to galeje. Po prvých krokoch si to opätovne pripomíname. Pre istotu radíme do pomyselnej „dvojky“, aby nám nevydochlo hneď z rána. Štart v skorých ranných hodinách, kedy počestné devy ešte spia, umocňuje jedinečnosť chôdze. Ospanlivý východ slnka spoza Ďumbiera núti citlivé duše, akými jednoznačne sme, na chvíľu zastať, rozjímať a konečne sa osviežiť, pretože nechceme vypluť pľúca na odparkovaný ratrak vedľa.

Životné funkcie idú naplno ako skartovačky schránkových firiem, vďaka čomu míňame Kosodrevinu. Neskôr vidíme obrysy Kamennej chaty pod Chopkom. Tá je našim najbližším a logickým cieľom. Po príchode do vysokohorskej stavby zažívame jedinečnú situáciu – nikto tu okrem nás nie je. Volíme preto najkratšiu cestu na bar, kde sa objednajú samé dobroty… mrk-mrk. Po ich konzumácii a menšom oddychu vidíme zvyšujúci sa počet Homo lanovkáris a radšej dvíhame kotvy na ceste smerom k Poľane.

Hrebeňom Nízkych Tatier na Kotliská

Opustenie Kamennej chaty znamená začiatok skutočného vysokohorského dobrodružstva. Červená trasa predstavujúca Cestu hrdinov SNP je skutočne podmanivá a s otvorenými ústami aj očami obdivujeme prírodnú krásu pred nami. Vrchy ako Skalka, Poľana, Zákľuky či Bôr sú jedinečné. Demänovská dolina sa však tvári akoby ňou do rána prešlo tornádo ale my vieme, že pravda je niekde inde. Konkrétne v nejakých developerských projektoch s infantilnými názvami.

Pokračujeme aj naďalej v honbe za Skalkou. Očarení ale stále pomerne svieži prichádzame na Poľanu. Výškový bod s hodnotou 1 890 m n. m. predstavuje ďalší dôležitý míľnik dnešného prechodu. Stretáva sa tu niekoľko chodníkov, čo značí vyššiu frekvenciu turistických nadšencov. Pozeráme ako pokračuje trasa ďalej a vidíme značné klesanie, ktoré budeme musieť vyvážiť stúpaním na Kotliská a množstvom nadávok z nášho bohatého repertoára. Náladu čoskoro vylepší trio kamzíkov nachádzajúcich sa v našej blízkosti. Bezprízorne len prežúvajú trávu a s nonšalantným výrazom po chvíli odkáčajú ďalej. A my tiež.

Prechádzame okolo Krížskeho sedla. Smerovník ukazuje nadmorskú výšku 1 775 m. To veľmi nepoteší, keďže Kotliská dosahujú o 160 výškových metrov viac než je naša aktuálna poloha. V diaľke sa ale črtá bočná vetva so Skalkou a Žiarskou hoľou, kam bude smerovať pokračovanie chôdze. Daná scenéria vleje potrebnú energiu do žíl a podobne ako bezprízorné kamzíky, aj my doskakujeme na Kotliská. No, doskakujeme, to je odvážne pomenovanie ale budiš. V tomto bode sa odpájame z hrebeňového chodník a vnárame sa na žltú trasu.

Dychberúca Skalka

Vrch Skalka aj celá bočná vetva je súčasťou národnej prírodnej rezervácie, kde nesmie turista zabudnúť na platnosť uzávery trvajúcej od 15.10. až do 30.6. To je dlhšie obdobie ako v Tatrách. Počas prístupných niekoľko málo mesiacov si ale rozhodne zvoľte počasie, kde vám nebudú brániť oblaky, či dážď v tom, aby ste uvideli ladné krivky danej časti Nízkych Tatier. Pokiaľ sa to podarí, potom budete mať extatické pocity a chvenie v turistickom podbrušku ako my. Momentálne máme za sebou viac než 11 kilometrov ale únava prakticky neexistuje. Výhľady do susednej Lomnistej a Vajskovskej doliny sú neopakovateľné.

Po klesaní znova naberáme stratené výškové metre a konečne dosahujeme vytúžený bod v podobe Skalky. Tu sa zvalíme do trávy. Vychutnávame si jedinečnosť miesta a očakávané kruhové výhľady. Celé okolie vidíme úplne jasne. Ešte aj to, že tetke Božke prihoreli v Brezne francúzske zemiaky. Jej kadenciu írečitých horehronských nadávok našťastie nepočujeme a tak si môžeme vychutnávať pobyt na tomto čarovnom mieste v úplnom pokoji.

Pokračujeme ďalšej a nasledujúcim bodom, kam plánujeme prísť je Žiarska hoľa (1 841 m n. m.). Cesta k nej je balzamom pre naše lýtka. Trasa totižto pozvoľne klesá. Po príchode k turistickému smerovníku označujúcemu Žiarsku hoľu si len vyhotovíme obligátnu fotku a ideme ďalej. Keď vidíme, koľko klesania a kilometrov je ešte pred nami kopneme do vrtule a zbytočne sa nezdržujeme. Prechádzame okolo skalných útvarov s pomenovaním Bosorky. Toto sú posledné výhľady na okolie. Od tohto bodu začína turistický stredovek.

Klesanie k Črmnému je len pre silné povahy

Ako vchádzame do lesa, všade sa rozhostí úplné ticho. Turistický chodník sa rozhodol, že pôjde veľmi divnými miestami, a z klesania spraví zážitkové dobrodružtvo. To sa mu viac než dobre darí a tak sa len necháme unášať krokmi. Prichádzame na lesnú cestu, ktorá čiastočne zmierňuje klesanie. Nie však na dlho. Aktuálne ani nemáme prehľad, koľko kilometrov sme prešli. Vieme len, že sme približne vo výške 1 100 m n. m. Oznámi nám to aj smerovník nesúci ľúbezné pomenovanie Pálenička. Čoskoro vidíme aj turistický smerovník z čias, keď ešte Kristus chodil bosý.

O ďalších niekoľko výškových metrov nižšie prechádzame okolo odparkovanej LKT-čky. Tá si tíško podriemkáva v lese. Asi sa jej niečo sníva, lebo z nej jemne vyteká motorový olej. Nechceme ju budiť, takže kráčame ďalej a za niekoľko desiatok minút, chválasatanu, dorazíme po 24 kilometroch k cieľovému bodu Črmné. Tu máme odparkované vozidlo a zároveň končíme klesanie, po ktorom sa ešte dlho budeme dávať dokopy. Keď sa trochu vrátime do reality zrekapitulujeme si tento počin. Zhodujeme sa na tom, že bočný hrebeň Skalky má jednoznačne čo ponúknuť a stojí za návštevu.