Obdobie zimných uzáver v Tatrách prekvapivo ponúka možnosť navštíviť vrch Baranec v Západných Tatrách. Tento celoročne prístupný výškový bod týčiaci sa do výšky 2 184 m n. m., je lákadlom pre mnohých turistov, ktorí chcú počas zimných mesiacov zažiť skutočné dobrodružstvo. Nápadu na zdolanie Baranca sme podľahli aj my. V dnešnom článku sa dozviete, čo sa počas výstupu podarilo a čo nie.

Skoré vstávanie je nevyhnutné

Budík zvoniaci pred piatou hodinou rannou ma okamžite dáva do pozoru. Práve v najlepšom úseku ruší moje sny o tom, ako som kapitán zaoceánskeho parníku smerujúceho na Antarktídu doručiť potravu tučniakom. Snáď sa to nabudúce podarí a dovtedy tie čierno-biele potvory prežijú. Nachystané veci hádžem na seba, cestou beriem turistického súputníka a po zdolaní úseku idúceho cez Donovaly, prichádzame na Liptov. Hustá hmla a absencia pohľadu na Tatry je zvláštna. Bez zbytočných prestávok smerujeme priamo na parkovisko v ústi Žiarskej doliny.

Prítomnosť ďalších motorových vozidiel dáva na známosť, že niekto tu vstával ešte skôr ako my. Po vystúpení z auta dávame kozmickou rýchlosťou na seba všetky dostupné vrstvy oblečenia. Chceli sme ich na seba obliecť až neskôr ale evidentne predikcia chladného počasia bola až nezvykle presná. Dnes sú povinnou výbavou aj mačky. Pre informáciu pozrieme na smerovníku našu aktuálnu výšku. Tá prezrádza hodnotu 885 m n. m. Nech rátame akokoľvek, stále vychádza, že prekonáme sakra veľa výškových metrov.

Pozdravíme ostatných turistických nadšencov na parkovisku a zahájime výstup na západotatranský Baranec. Dnešok bude predovšetkým o neustálom stúpaní. Ideme konštantne krok po kroku a nenasadzujeme od začiatku tempo rovnajúce sa závisti aj od celého japonského regimentu kamikadze letcov.

Úmorná cesta lesom je odmenená skvostnými výhľadmi

Každý, kto už išiel na Baranec žltou trasou vie, že chodník vedúci lesom je náročnejší než recitovanie básní P. O. Hviezdoslava maďarsko-rumunským dialektom. Kadencia kratších prestávok rastie a túžobne očakávame, kedy sa konečne vymaníme z lesa a zovretia hustej hmly okolo. Asi nás vypočuli bohovia Baranca a po dosiahnutí istej nadmorskej výšky nechávame za sebou aj rannú hmlu brániacu výhľadom.

Ako sa postupnou chôdzou dostávame ešte vyššie, otvárajú sa vôkol nás neopísateľné výhľady na krajinu. Sú neopísateľné, ale keďže píšem článok a vy ho so záujmom čítate, budem ich musieť nejak opísať. Po príchode ku Holému vrchu presahujúcemu výšku 1 700 m n. m. sa konečne môžeme nasýtiť panoramatickými výhľadmi. Majestátny Baranec so susedným Štrbavým, Malým Barancom aj Mládkami sú jasným dôkazom, že alpínske vrásnenie sa odbavilo na tejto oblasti so všetkou pompou a gráciou. Za chrbtom máme inverziu tiahnúcu sa až ku Nízkym Tatrám, z ktorých vidno len Kráľovu hoľu, Ďumbier a Chopok. Všetko ostatné je strážené viac ako počestnosť ženských rehoľných rádov.

Pokračujeme z Holého vrchu smerom na vytýčený cieľ, avšak po pár prejdených metroch sa začína dvíhať sila vetra. Cesta je o trochu náročnejšia ale nenechávame sa rozhodiť. Neustále nasávame atmosféru miesta a tie neuveriteľné krajinné scenérie. Ešte ráno na parkovisku by som nestavil ani hrdzavé nesmeky na to, že teraz budú panovať aktuálne meteorologické podmienky.

Baranec v tento deň nechce byť pokorený

Keď sme sa necítili úplne komfortne pri rastúcej sile vetra, to sme ešte nevedeli, čo nás bude čakať vo vyšších polohách. Nachádzame sa v približnej výške 1 900 m n. m. a intenzita sa začína podobať na uragán, za ktorý by sa nehanbili ani Marcin s Krausom v časoch najväčšej slávy. Aj by som si zaspomínal na známy humorný program, keby sa okolo nás nerozhodli mať pohlavný styk Boreas, Stribog a Eekatl fičiaci si na steroidoch.

Silou vôle sme nechali za sebou výšku 2 000 m n. m. ale každý ďalší krok je úmornejší ako ten predchádzajúci. Pre lepšiu ilustráciu – spravíme desať krokov a desať minút ležíme v snehu. Počas toho sa snažíme zapierať mačkami do snehu, nech nás neodnesie niečo, čo by dosiahlo popredné miesta na Beaufortovej stupnici sily vetra. S vypätím všetkých síl sa dostávame na úroveň odkiaľ vyzerá vrcholový betónový stĺp blízko, čo by človek cepínom dohodil.

Ďalej to však nejde. Zažívame rozum a nehostinné podmienky po jednohlasnom konsenze začneme opúšťať. Sme trochu sklesnutí, keďže sme nedosiahli najvyšší bod plánovaného výstupu ale niekde vo vnútri sa podvedome chválime za to, že sme neboli ďalším prípadom pre Horskú záchrannú službu. Cestu dole využívame opäť na kochanie sa prírodou.

Oproti nám idú zástupy turistov smerujúcich na Baranec a keď im spomenieme silu vetra, len nechápavo pokrútia hlavou a idú ďalej. Darmo, empirická skúsenosť sa vždy najlepšie vryje do pamäti. Dnes to s výstupom nevyšlo, ale vieme, že čoskoro začneme opäť spriadať plány na dokončenie načatého.