Veľká Fatra ako najväčšie jadrové pohorie na Slovensku ponúka množstvo úžasných výstupov. Väčšina turistov smeruje svoje kroky ku hlavnému hrebeňu. Na ňom môžete vystúpiť napríklad na Krížnu, Ostredok, či Ploskú. K dispozícii je však aj niekoľko bočných hrebeňov. Tie vedia svojou krásou zatieniť aj uvedené vrchy. Pre tentokrát sme zvolili ako cieľ Lysec ležiaci na turčianskej strane Veľkej Fatry.
V Jasenskej doline začíname pri rekreačnom stredisku
Počas cesty Turcom, kde sa o pozornosť hlási Kľak, Tlstá, Ostrá, či Veľká Lúka, je namieste otázka, prečo práve Lysec? Na ňu je najlepšou odpoveďou výstup na tento vrchol, ktorý viete rozpoznať už z diaľky. Ako sa približujeme k obci Belá-Dulice, vidíme Lysec jasne aj so svojou lúčnou stranou, kde absentuje porast zabraňujúci výhľadom. Pri takejto lysine by si mädlila ruky nejedna klinika zameraná na transplantáciu vlasov v Turecku.
Ako začiatočný bod volíme parkovisko pri rekreačnom stredisku Kašová. Preriedená odstavná plocha predpovedá viacmenej súkromný výstup. Potenciálnych návštevníkov možno odrádza čerstvá novembrová snehová pokrývka. V nižších polohách jej úspešne sekunduje odvážna vrstva blata. Po inštalácii všetkých turistických vecí na oblečenie zahajujeme chôdzu Jasenskou dolinou. Sme na modrom značenom chodníku vedúcom po asfaltovej ceste. Pokiaľ ste teraz vytiahli ruženec pri zmienke asfaltu na turistickej trase, nebojte sa, jeho prítomnosť nebude trvať dlho.
Chôdza dolinou je príjemná ale jej prevažne rovný terén značí, že výškové metre budeme musieť niekde nabrať. Sme v približnej výške 580 m n. m. Človek nemusí mať vyštudovanú katedru matematiky a deskriptívnej geometrie, aby pochopil, že prekonať na 3 kilometroch prevýšenie 800 metrov bude interesantná úloha. Opúšťame asfalt a vchádzame do lesa s prudko stúpajúcim charakterom.
Lysec si pripravil prírodné divadlo
Prvotné kroky dávajú pocítiť, že asfalt nebol úplne zlou voľbou. Mokré lístie v kombinácii s blatom dávajú zabrať vestibulárnemu aparátu a skúšajú jeho hraničné limity pri držaní rovnováhy. Na pravidelnej báze si dávame prestávky a snažíme sa lapiť dych. Krv v telách sme rozprúdili na takej úrovni, že ju muselo zaznamenať aj hlavné stredisko upírov v Transylvánii. Ešteže je deň a nemusíme sa báť útoku na naše tepny.
Stúpanie pokračuje a po niekoľkých desiatkach minút prechádzame okolo turistického smerovníka s označením „Grúň“. Aktuálna výška dosahuje nadmorskú výšku 975 m. V tomto bode sa rysujú prvotné výhľady na Vrútky. To ale asi nie je pohľad, ktorý očakáva návštevník Veľkej Fatry, takže pokračujeme ďalej modrým chodníkom za tým, čo chceme skutočne vidieť. Prekonávame jeden výškový meter za druhým a úmerne sa zvyšuje aj snehová vrstva. Okolo nás to začína vyzerať skutočne rozprávkovo a tešíme a na vrchol, ktorý sa pred nami začína vynárať.
Malebné? Čarovné? Pitoreskné? Pôvabné? Ani jedno! Z toho čo vidíme skutočne strácame slová. Nie, nie je tu Scarlett Johansson, je tu niečo ešte lepšie. Úžasná zimná krajina, kde všetko umocňujú prelievajúce sa oblaky nad hlavným hrebeňom Veľkej Fatry. Toto je čo chceme, do psej matere. Oblaky zahaľujúce všetko okrem Rakytova, Ploskej, Borišova a Ostredku. K tomu si prirátajte Turiec a Lúčanskú časť Malej Fatry, ktorú máme pred sebou ako na dlani.
Na vrchole sme približne hodinu a prekážkou nie je ani nižšia teplota. Obdivujeme okolie a vyhotovíme si niekoľko snímok, keďže opísať aktuálny stav je skutočne náročné (aj keď sa teraz o to vehementne snažím). Jedinečnosť miesta umocňuje aj absencia iných turistov. Lysec máme len pre seba a naplno si to užívame.
Výstup na Kriváň – ako sa ide na jeden zo symbolov Tatier?
Z vrcholu naspäť žltým chodníkom
Na Lysec začínajú postupne prichádzať skupinky turistov, čo značí čas ísť dole. Rozlúčime sa posledným pohľadom na hlavný hrebeň Veľkej Fatry a začneme so zostupom do Kašovej. Spoločnosť nám robí žltá trasa. Smerom hore putujú ďalší a ďalší turisti. Po chvíli vidíme vpravo menší prístrešok, ktorý pravdepodobne slúži ako núdzový nocľah. Ach, keby tu tak len čapovali. Naprázdno preglgnem a pokračujeme v chôdzi.
Od turistického smerovníka s pomenovaním „Poľka“ sa začína skutočné turistické harakiri. Sneh opäť gentlemansky prenecháva svoju pozíciu koktailu namiešanému z blata a mokrého lístia. Pretrepať, nemiešať. Tomu prispôsobuje aj rýchlosť, resp. pomalosť klesania. Niekedy je skutočne náročné udržať rovnováhu. O tom sa niekoľkokrát presvedčíme na vlastnej koži. Za takýto balans v určitých úsekoch by sa nehanbili ani účastníci Takešiho hradu. Po prejdení obtiažnejšej pasáže sa chôdza stáva znesiteľnejšou. Občasné blatko nás už nevyvedie zo stoického pokoja.
Odbočíme na zelenú trasu a za pár minút sme na parkovisku, odkiaľ sme ráno štartovali dnešné dobrodružstvo. Parkovisko je teraz solídne zaplnené. Pokiaľ by som mal v skratke opísať zdolanie tohto veľkofatranského vrcholu v zime, tak to bolo úžasné, jedinečné a neopakovateľné. A viete čo? Na živo to bolo ešte o Stašákov chlp lepšie. Takže pobaliť veci a hor´ sa na Lysec!
