Jednou z mojich prvých skúseností so Západnými Tatrami bol klasický prechod cez Baníkov, Hrubú kopu a Tri kopy. Jedná sa o turistickú povinnosť v danej časti Tatier. Dychberúce výhľady, exponované úseky a množstvo reťazí, za ktoré by sa nehanbili ani podbrezovské železiarne.
Nie, nepredstavujem najnovší teleshoppingový produkt s Horstom Fuchsom na čele. Toto je realita, kde chcete byť a chcete ju zažiť na vlastnej koži – „A to se vyplatí, Horste!“. Pri výbere nášho ďalšieho turistického cieľu padla voľba, aj vďaka ďalším odporúčania, práve na daný západotatranský úsek. Vedeli sme, že bude o niečo náročnejší, avšak o to viac sme sa na nadchádzajúci výstup tešili.
Začiatok v Žiarskej doline
Štart z parkoviska na začiatku Žiarskej doliny vyšiel na ranných 6:10. Teplota je v tomto čase príjemná a hormóny šťastia bez ostýchania nakopnem otvoreným pivom. Úvodnú časť po Žiarsku chatu absolvujeme po asfaltovej ceste. Turistický chodník značený modrou farbou prakticky kopíruje túto cestu ale vychutnávame si radšej chôdzu po rovinke. Za pár desiatok minút budeme na ňu už len s nostalgiou spomínať.
Momentálne prebieha debata o spadnutej storočnej lavíne v roku 2009. Snažíme sa predstaviť tú obrovskú masu snehu, ktorá sa tadiaľto hrnula. Nevieme si to predstaviť. Odpijem si z piva, premýšľam v duchu nad lavínou a pokračujeme priamo ku chate. Po príchode ku nej otočíme hlavy hore a pozeráme kadiaľ to vlastne pôjdeme. Nejak nám to nejde do hlavy ale to už je problém našich budúcich „ja“. Aktuálne sa napájame na zelenú trasu a ideme smer Baníkov.
Prvá grácia – Baníkov
V tomto bode sa začína úsek, kde budeme za sebou nechávať jeden výškový meter za druhým. Čochvíľa počuť hučanie vody a podľa múdrych máp zisťujeme, že sa jedná o Šarafiový vodopád. Fun fact – na mapách od Google má tento vodopád hodnotenie 4,8 hviezdičiek. Kto, do pekla, dá vodopádu niečo iné, ako päť hviezdičiek? Ale vždy je na tom Šarafiový vodopád lepšie ako Tichý oceán. Ten má, bohužiaľ, len 3,5 hviezdičiek. Takže aspoň malá útecha pre západotatranský vodopád.
Vystúpame na Jalovecké sedlo. Sme vo výške 1 858 m n. m., a hľadíme na Baníkov pred nami. Cestou sa začína zvyšovať intenzita hmly a vďaka jej hustote takmer prehliadneme kamzíka. Stojí asi 10 metrov od nás a ostentatívne prežúva horskú trávu. Ignoruje nás ako som ja ignoroval semafory počas hrania GTA.
Prichádzame na Baníkov do výšky 2 178 m n. m., a vychutnávame si zaslúžené panoramatické výhľady. Teda, tie čo nám hmla dovoľuje v rámci možností. Posedíme, sami seba pochválime a vyrážame k najzaujímavejšiemu úseku dnešného výstupu.
Druhá grácia – Hrubá kopa
Prvé reťaze vítajú naše maličkosti a predpovedajú, čo bude v nasledujúcich približne 2 hodinách hrať prím. Exponované úseky sú zjemňované hmlou zakrývajúcou strmé zrázy. Som o niečo pokojnejší, keď nevidím čo je dole. Opäť sa potvrdzuje, že nevedomosť je blažená. Sme na Hrubej kope. Vrchol označujú spojené drevené lyže s palicami tvoriace kríž.
Necháme čiastočne vydýchnuť telesným schránkam pred záverečnou šikanou. Aktuálna výška dosahuje 2 166 m n. m. Pokračujeme v trase a postupne sa odkryje kadiaľ máme pokračovať. V tomto bode začínam rozumieť ľuďom hodnotiacim prírodné výtvory niečím nižším ako je päť hviezdičiek. Mozog sa zahrieva a spracúva vizuálne podnety. Hypotalamus by za normálnych okolností spustil pomyselný alarm. Už je však otupjevjaný a nereaguje. Ideme ďalej.
Tretia grácia – Tri kopy
Úseky sú miestami náročné a viem, že v turistických sprievodcoch toto nebude označované ako ideálna turistika pre rodiny s deťmi. Možno iba pre tie, ktoré neposlúchali. Tri kopy, ako napovedá názov, tvoria tri blízke vrcholy (toto ste nečakali, však?). Najvyšší z nich dosahuje 2 136 m n. m.
Po prechode najvyššou kopou začíname postupne strácať výškové metre, čo značí zostup k Smutnému sedlu. Tu sa už končí šikana v podobe reťazí a vieme pokračovať aj bez aktívneho použitia oboch horných končatín. Oblaky ponúkajú úchvatné prírodné divadlo a nevieme, kam sa skôr máme pozerať a čo obdivovať. Smutné sedlo leží vo výške 1 965 m n. m., a je strategickou križovatkou turistických trás. Po krátkej pauze pokračujeme k parkovisku na začiatku Žiarskej doliny. Opäť si predstavujeme objem snehu padnutého v roku 2009 a znova nám to nejde. Nevadí.
Pri Žiarskej chate je živo a potvrdzuje svoju obľúbenosť u turistickej verejnosti. Zastavíme sa na zlatistý mok. Cesta po asfaltke je otravnejšia ako ráno ale aspoň máme čas na spracovanie všetkých zážitkov. Hlavou mi neustále behá, že absolvovaný turistický výstup sa oplatil, Horste!
